streda, 29. marca 2017

O nových spolupráciach, sanatóriách a dementnom reading slumpe


Táákže. Môžeme pár úvodných slov venovať tomu, ako ma čas priam až predbieha? Vážne ľudia, ani pre všetkých svätých neviem, čo sa to s tým časom deje (a nehovorím o tej zbytočnej zmene), vôbec nič nestíham, na blog pridám článok, ubehne sotva minúta a bum! - na blog som nepridal článok niekoľko xy dní. Čas ma fackuje. Ale prejdime k tomu hlavnému.

Dnes som veľmi rád, že som aj napriek myšlienkam, ktoré boli proti, predsa len zvolil tento článok - už dlhšie som sa chcel rozkecať, pohovoriť o nejakých veciach a ako inak, vykecať sa a obkecať aj to, čo je absolútne zbytočné. Pevne dúfam, že článok dočítate dokonca - nie preto, že by tam bol odkaz na osemdesiat percentný zľavový kupón do martinusu, ale preto, aby ste si prečítali divné pochody mojich myšlienok.
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt funny happy gifTáááákže. Prv chcem začať tým, že za posledný mesiac sa stalo veľa a zároveň nič. O tom "nič" nebudem hovoriť, pretože to neznamená nič (top veta), ale poďme sa presunúť k tomu "veľa". Ani neviete, ako mi tento mesiac rozjasnili dve skutočnosti. A pritom tento mesiac nenávidím,  pretože tento mesiac najmenej čítam a mám hrozný reading slump (vyjadrím sa nižšie), aj cez to, že je mesiac knihy. Ale o tom potom. Takže aké sú tie "skutočnosti", ktoré mi rozjasnili tento mesiac? Neskutočne som rád, že sa mi toto stalo - nikdy by som si to nepomyslel. A síce to nie je nič veľké, možno o nič nejde, no mne to neskutočne veľkú radosť robí a znamená to pre mňa dosť. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše (dúfam, že sa to tak vraví, pretože to inak nepoužívam), no ide o to, že som nadviazal spoluprácu s Panta Rhei. A teraz sa podržte (a nemyslím to namyslene, ale natešene, takže pozor), to oni kontaktovali mňa! Spolupracovať s kníhkupectvami, ktoré pravidelne navštevujem, je myslím si, "sen" každého knižného blogera. Panta je jediné dobré kníhkupectvo tu v TT, kde naozaj nájdete všetky knihy a keď ma kontaktovala tetuška *zdravím!*, neváhal som, cítil som sa celkom poctený. Veľa to pre mňa znamená, pretože je to istý znak, že to, čo robím, robím naozaj "so srdcom", ako sa vždy snažím. Blogovanie ma neskutočne baví, aj keď čas mi často nehrá do kariet a nie vždy si nájdem pre toto miesto priestor. Ale nechcem to okecávať, nechcem, aby to bol ďalší článok takého toho klišovidného ďakovačného typu a preto to len zhrniem: ďakujem všetkým, ktorí môj blog čítajú, srdiečkujú fotky na insta a podporujú ho.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt funny happy gifĎalšou skvelou informáciou je ďalšia spolupráca. A to presnejšie s vydavateľstvom slovart, ktoré ma veľmi moc potešilo, keď som zbadal, že už patrím do ich "rodiny". Som rád, že bude viacej recenzií, no ešte radšej som preto, že slovart nie je typ spolupráce ako tie ostatné. Sú takí kreatívnejší, rovnako však musím spomenúť aj Pantu, v ktorej jedným z  viacerých takých bodov bol aj ten, že radi príjmu nové nápady, názory a tak, čo sa mi veľmi páči - nie je to len kniha za recenziu, ale je to naozaj taká spolupráca. (Upozornenie: nesťažujem sa.)
Čo som chcel napísať ďalej bolo niečo k môjmu písaniu. Začal som pracovať na niečom, čo ma konečne naplňuje. Viete, priznám sa, odkedy som dokončil Tiene a kosti (ktoré potrebujú ešte mnoho verzií a úprav), nedokázal som nájsť v písaní tú lásku a šťastie. Tiene a kosti som písal hlavne len pre seba, pretože ma to bavilo, naplňovalo a bol som z toho šťastný, aj napriek tomu, že to bola crappy kniha. A odvtedy...nedokázal som toto v iných príbehoch, ktoré som písal, nájsť. Ani v Snívačovi, ktorý ma veľmi bavil - nebolo to to, čo som chcel robiť ďalej. Snívača ako príbeh milujem, ani neviete, ako je zložitý a ako linka Jacka Rozparovača dostane vlastné vysvetlenie, nie som však na to pripravený a nie je to to, čo "chce moje srdce". (Aby ste ma pochopili, čo chcem povedať.) LENŽE, pozeral som jeden dokument na yt a dostal som nápad. Konečne nápad, nie nápad, ktorý vznikol krvopotným premýšľaním, istým spôsobom nasilu. Ale nápad. Taký, ktorý zaiskrí a zhasne a musíte si ho rovno napísať, aby ste ho nezabudli. Taký nápad, ktorý vás postaví na nohy, otvorí oči a rozbúcha srdce. A tento nápad je hrozivo skvelý, to si neviete ani predstaviť. (Hovorím o tom nápade. Nie o príbehu. Už teraz vidím veci, ktoré potrebujú opravu, ale to nechám potom, čo to dokončím.)
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt funny happy gifNo, jednoducho ten nápad. A kam sa chcem tým dostať? Jednoducho, časť príbehu je spätá s psychiatrickým ústavom, kde sa nachádza jedna z kľúčových postáv. Viete, a keď píšem scénky tam, chcem sa dostať do toho moodu, chcem cítiť tú atmosféru a chlad sadajúc na pokožku, ktorý je tvorený strachom. A, samozrejme, kto je lepší "nahadzovač moodu" než youtube?
A tak som prehľadával youtube, až som nenarazil na jedno veľmi výnimočné video.
Výnimočné? A to prečo?
Vypočujte si ho, naozaj počúvajte. Má len niekoľko pár minút, dajte si do uší slúchadlá, najlepšie bude, ak zatvoríte oči a upokojíte sa.
Nech sa páči.
A povinne! Naozaj, naozaj, prosím, vypočujte si to video.




Áááá, posledná vec, o ktorej chcem pokecať v dnešnom poste je reading slump. Ja mávam pravidelné, povedal by som, "čitateľské prestávky", kedy málo čítam, no nesťažujem sa, pretože to nie je hrozné. A neviem prečo, vždy počas marca (mesiaca kníh, paradoxne) mám najdlhšie reading slumpy. A tento marec to nie je iné. Každý deň, ak čítam, prečítam len niečo, keď nie len pár strán. Neviem vážne, čo sa deje. Čítam dvojku Hier o tróny, no tú neberiem vážne a čítam ju len vtedy, kedy sa mi zachce (pravdepodobne jej dám len dve hviezdičky), Mrazivý oheň je fajn, chýbalo mi to fantasy z prostredia aj nášho sveta a zasa Zlatý kompas, to je teda tortička. Geniálny príbeh, no najdôležitejšia vec v tejto knihe je samotný autor - krásne píše, inšpiratívne, každé slovíčko sa číta ako diamant navliekajúc sa do retiazky. Vážne geniálne.
Nuž, síce ma to s prepáčením ale aj bez, neskutočne serie, istým spôsobom si nič z toho nerobím, aj keď by som chcel už mať potom. Zvykol som si aj z písania, že vždy príde doba, kedy jednoducho sa nezmôžete na nič, len na leňošenie, pozeranie filmov a seriálov a surfovanie cez instagram až po stránky o duševných chorobách a podozrivých fotkách Lewisa Carolla, o ktorých sa nevie, či sú "plodmi" pedofílie, ale bo to je total normal, pretože v tej dobe sa to tak istým spôsobom zvyklo.
Vykecal som všetko, čo som chcel.


P.S: ak ste už video dopočúvali a ešte stále máte pocit, že vo vaše izbe sú duchovia a ozývajú sa šepoty, UTEKAJTE. Nie skutočne, ale utekajte. 
Spoiler 1: Aj tak neutečiete.
Spoiler 2: To video má sedem minút, ale aj tak budete z neho posraní. (Netvárme sa tak zhnusene, každý používame to slovo.)



Pozerali ste to video? (Ak nie, chodte.) Čo hovoríte naň? Aj vám zabehlo?
A čo reading slump? Aj vás postihuje táto choroba? Ako ju riešite?
Ako sa ho zbavujete? Nejaké tipy?





1 komentár:

  1. Jééj, ty si z Trnavy? Ani som nevedela, ja sem chodím do školy :)
    Ja som mala obrovskú krízu minulý rok v tomto období, ktorá trvala tak tri-štyri mesiace a za tú dobu som prečítala dokopy tak desať kníh. (Toľko zvládam niekedy aj za mesiac, nie že dve-tri mesačne.) Nevedela som sa ku knihám prinútiť (a vlastne som sa aj odmietala nútiť), nijako zvlášť ma to netešilo a ešte som mala vtedy nakopených milión recenzákov a tiež knihy na príjmačky. Fuj.
    Po tých pár mesiacoch to našťastie tak prirodzene prešlo a dúfam, že sa to tak skoro už nezopakuje.
    Gratulujem k obom spoluprácam :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za každý váš komentár a názor!